„Pretože smiech pomáha“, je hlavným sloganom združenia Červený nos Clowndoctors, a poviem vám, pomáha viac, ako si kto môže myslieť. Priznám sa neviem kde začať. Nato aby sme vám mohli priblížiť ich poslanie, sme si deň s nimi chceli prežiť sami, na vlastnej koži. Vidieť ako reagujú deti, rodičia, klauni, my, doktori, sestričky, upratovačky aj bufetárky :)
O združení ste už určite čítali. Veľa ľudí pozná klaunov z pobytov detí v nemocnici, či z nekonečne dlhého čakania v čakárňach pred ambulanciou. Ich prítomnosť prinesie úsmev, zbaví strachu, dokonca čo sme mohli vidieť aj ukľudní.
Združenie Červený nos Clowndoctors pôsobí v nemocniciach, ale pracujú aj so seniormi alebo zdravotne znevýhodnenými v zariadeniach sociálnych služieb. Tak isto navštevujú domácnosti v rámci paliatívnej starostlivosti. My sme mali možnosť sledovať ich „ambulantnú klauniádu“ , to znamená, že klauni prechádzajú čakárne jednotlivých ambulancii. Prinesú zábavu a spríjemnia čas deťom a rodičom pred vyšetrením.
My sme si však všimli oveľa viac.........
Je ráno 9 hodín a my netrpezlivo prichádzame na bratislavské Kramáre plní očakávaní čo dnešný deň prinesie. Vo vestibule sa stretávame s Doktorom Hugom Huspeninom a Doktorkou Krásavou Oškvarkovou :). Čakajú na nás s úsmevom držiac veľké kufre plné rekvizít. Teda ako doktori klauni zatiaľ nevyzerajú, ale to sa zmení vo chvíli, keď vojdú do veľkých presklenných dverí. Von z nich priam vyskočia zmenení na nepoznanie. Sme pripravení, ide sa klaunovať!
Klaunovanie nieje divadelné predstavenie ako si mnohí myslia. Ide o veľmi dobre zvládnutú improvizáciu, ktorá je naozaj náročná. To znamená, že nič dopredu neplánujú. Každá situácia je iná a vyžaduje si osobitý prístup. Všetko čo klauni robia, vymýšľajú priamo na mieste. Preto sú starostlivo vyberaní a absolvujú dlhú cestu, kým sa z nich stanú profesionálni nemocniční klauni. Nie je pravidlo, že klaunom musí byť jednoznačne herec. Môže sa ním stať ktokoľvek, kto splní predpoklady pre toto poslanie.
Vedeli ste, že biele plášte nie sú náhoda? Klauni v cirkusoch ich predsa nenosia. Asi každý už počul o syndróme bieleho plášťa. Tento strach majú nielen deti, ale aj dospelí. Klauni ich majú špeciálne upravené, (skrátené, doplnené o ozdoby, prišité sukničky, gombíky, farebné látky...). Dôvodom je práve odbúranie strachu z bieleho plášťa.
Ambulantné klaunovanie začíname na štvrtom poschodí. Trvá približne tri hodiny a končíme dole na pohotovosti. Ako prvé vchádzame do čakární kliniky detskej neurológie. Z dverí vychádza malé dievčatko, ktoré s úsmevom berie klaunov za ruky, otvára dvere, a ťahá ich dnu. „Počkajte kolegyňa, pozrite tu máme sprievodkyňu, ona nám to tu asi poukazuje“, hovorí doktor Huspenina a minimálne štyri krát sa potkne o prah dverí. Dievčatko sa neprestajne smeje.
V čakárni sedia unavené deti a ešte unavenejší rodičia. Klauni sa ich rozhodnú zobudiť koncertom. Z vreciek vyberajú malú baterku, ktorú vsunú pánovi opretému o stenu do ruky so slovami: „Vy budete hlavný osvetlovač!!!!“ otecko sa rozosmeje. Postupne rozdávajú pískacie hračky a zadávajú úlohy, kto má kedy počas piesne „mačkať“. Poviem vám, v priebehu piatich minút znel nemocnicou taký rámus pískacích hračiek, blikajúceho svetla, a dospelácko - detského rehotu, ktorý som ešte nezažila. Už ani neviem aká pieseň to bola, lebo sústredene som sledovala reakcie detí a rodičov. Úplne zabudli, že sú v nemocnici. Dokonca aj sestry, ktoré prechádzali okolo, si z radosťou podskočili. Z oddelenia sme odchádzali s kŕčmi v sánke :).
Oproti sú ambulancie detskej hematológie a onkológie, kam už klaunov opäť ťahá usmiate dievčatko. „Prepáčte, vidíte sprievodkyňa nás už posúva ďalej, dovidenia“ rozlúčili sa klauni. Po ceste ako ich dievčatko ťahalo doktor Huspenina schytil ďalších dvoch ľudí za ním. Ani nevedeli ako, a stali sa súčasťou hadíka, ktorý mieril do čakárne. Rodičia vo väčšine prípadov naozaj spolupracovali a nechali sa vtiahnuť do deja. Všimli sme si, že často krát sa deti uvoľnia cez dobrú náladu rodičov. Keď spolu čakajú na dôležité výsledky, rodič je v strese a automaticky to prenáša na dieťa. Klauni rozveselia dospelých aj deti.
Postupne prechádzame oddeleniami a poschodiami. V čakárni sedí mama s chlapcom na vozíku. Je veľmi nepokojný. Po príchode klaunov spozornie a ukazuje na bublifuk. Pomaly dvíha ruku, praská bubliny, ktoré lietajú chodbou a smeje sa....... Následne ho niečo rozruší a opäť plače. Doktorka Krásava Oškvarková vezme ukulele a kľakne si k nemu. Myslím, že táto chvíľa bola pre nás najemotívnejšia. Chodbou znel spev, ktorý bol iba pre neho. Bola to pieseň klauna chlapcovi na vozíku, ktorý prestal plakať a po chvíľke počúvania sa usmial........všetci, aj ľudia v čakárni, sme boli ticho a len sme počúvali.
Krásava Oškvarková: "Pani Vy viete, že v tom kočíku máte živé dieťa?" :D Hugo Huspenina: "Ukážte, tuším Vám treba dofúkať gumy."
Poslednou bola detská pohotovosť odkiaľ sa prirodzene ozýval plač. Tu sa porozdávalo asi najviac červených nosov. Klauni ich vyťahovali z nosných dierok, niektoré boli schované za ušami detí, jeden nos tuším niekto vykašľal :). Samozrejme na pohotovosti treba stanoviť diagnózu. „Ja viem čo vám je“ povedala Krásava, „vy ste prirastené, vás treba oddeliť“, hovorí mamine držiacej dieťa na rukách, ktorá sa smeje. „Pani kolegyňa vydezinfikujte ich“ Krásava berie bublifuk a fúka bubliny, ktoré dieťatko z radosťou praská prstom. Neskôr pristúpia k dievčatku, ktoré si drží brucho a plače. „Pani kolegyňa pozrite, takáto bolesť brucha“ hovorí doktor Hugo, priloží ruku na pupok a vyberá ďalší červený nos. „Aha, toto ste tam mali!“, nasadzuje ho na nos dievčatka, ktoré sa cez slzy začne smiať.
Pohotovosťou končí ambulantná klauniáda a klauni sa cestou kým sa prezlečú zastavili ešte pri bufetárke, pani ktorá sa z automatu snažila vydolovať svoje stratené mince a bez smiechu neostali ani oni.
Musím povedať, že tento deň nám dal na klaunov úplne iný pohľad ako sme boli zvyknutí. Keď sme zažili klauniádu z pohľadu rodičov dieťaťa v nemocnici, bol to len čiastkový obraz. Zažiť ich prácu počas celého dňa prináša pochopenie, aké je toto poslanie krásne, ale aj náročné. V priebehu troch hodín, museli vystriedať niekoľko spôsobov humoru, a meniť prístup podľa nálad detí a rodičov.
Z ambulancii všeobecného lekára kam chodia deti, ktoré nie sú dlhodobo choré, prešli do ambulancii onkológie, kde klaunovali pokojnejšie. Veľmi pozitívne na nich reagovali aj samotní doktori a sestry. Myslím, že klauni veľmi pozdvihnú náladu personálu. Predsa len je to ťažké a vyčerpávajúce povolanie, a trochu humoru na odreagovanie veľmi pomôže.
Na Slovensku je momentálne okolo 50 klaunov. Myslím, že by mali byť súčasťou každého zdravotníckeho zariadenia. Veruže aj dospelí by boli prívetivejší. Ale veď, skúsme byť každý z nás takým klaunom v bežnom živote. Možno sa v ňom veľa zmení....... Ďakujeme celému tímu občianskeho združenia Červený nos Clowndoctors, a DFNSP Krámare, za možnosť zažiť klaunovanie a odniesť si z neho tento krásny zážitok. Taktiež doktorom Hugovi Huspeninovi a Krásave Oškvarkovej za to, že sa rozhodli takto pomáhať.
autor: Nataša Cvengrošová