Monika Krajčírová je úžasné mladé dievča s ktorým som sa spoznala cez Facebook v období keď som sama riešila canisterapeutický výcvik nášho psíka pre syna. Pôvodne sme sa aj my venovali tejto krásnej činnosti. Má iba 19 rokov, je absolventkou gymnázia Matky Alexie a so svojou fenkou Rosi sú dokonale zohratá dvojica. Monika sa o canisterapiu začala zaujímať od roku 2012 a prakticky ju vykonáva od roku 2014.
Ahoj Monika na začiatok nám povedz niečo o svojom psíkovi
Ahojte, Rosi je moja prvá fenka a tento rok oslávila 5 rokov. Pochádza z chovnej stanice Kogito Easter a napriek tomu, že borderky sú známe tým, že nikde neobsedia a stále niečo robia, Rosi je veľmi pokojná. Taktiež je veľmi citlivá a vnímavá, už sa mi stalo, že som sa rozprávala s mojou známou o nepríjemnej situácii, ktorá sa jej stala, a chvíľku pred tým, než sa rozplakala, k nej pribehla Rosi a začala ju oblizovať.
Čo je vlastne canisterapia?
Canisterapia je druh terapie, ktorá využíva pozitívne účinky psíkov na ľudí. Má viacero foriem a veľmi široký záber, takže môže pomôcť pri rôznych diagnózach, ale slúži predovšetkým ako podporná terapia popri ďalších terapiách. Asi každý, kto má doma psa, sa stretol s tzv. živelnou canisterapiou. Prídete domov vystresovaní alebo unavení, ale pri pohľade na vášho psíka, ktorý sa na vás celý deň tešil, a ktorý samozrejme čaká, že ho pôjdete vyvenčiť a hrať sa s ním, na všetko zabudnete.
To, čo vykonávajú canisterapeutické tímy (pes+psovod) sa nazýva riadená canisterapia. Rosi a ja sa zatiaľ primárne venujeme forme AAA (Animal Assisted Activities), teda aktivitám za asistencie zvierat (v tomto prípade psa), ktoré majú za cieľ zaktivizovať (prípadne zrelaxovať) klientov a pozitívne pôsobiť na ich psychiku.
Vykonávame ale aj AAT (Animal Assisted Therapy) - terapiu za asistencie zvierat (psa), v spolupráci s fyzioterapeutkou a logopedičkou a AAE (Animal Assisted Education) – edukácia za asistencie zvierat, a to konkrétne hlavne na kynologických krúžkoch na školách v Bratislave, kde učíme deti so psíkmi o psíkoch.
Aké predpoklady musí mať psík pre vykonavánie tejto terapie?
Zastávam názor, že každý pes (s výnimkou agresívnych, bojazlivých a nevyrovnaných) môže robiť canisterapiu, pokiaľ jeho psovod vie využiť jeho povahu a vlastnosti. Takže nie len pokojné psy môžu byť terapeutmi, ale naopak aj takzvané tornáda vedia pomáhať. Čo by ale nemalo psiemu terapeutovi chýbať, je ochota kontaktovať ľudí, sebavedomie a vyrovnaná povaha. A hlavne – dobrý vzťah so svojím psovodom. Nežiaduce sú psy, ktoré na stresovú situáciu (ktorá počas canisterapie môže nastať – napr. krik, prudké pohyby, buchot, padajúce predmety, nekoordinovane sa pohybujúce osoby) reagujú agresívne.
Zažila som už ale aj to, že prišla za mnou pani, ktorej psa vyradili na skúškach, pretože zaňho hodili petardu a pes sa zľakol a mykol. Úprimne, kto z nás sa nemykne, keď ideme po ulici a zrazu za nami buchne petarda? Nežiaduce sú psy, ktoré sa zo strachu v takejto situácii stanú neovládateľné a nie tie, ktoré pracujú ďalej.
Na Slovensku sa však často stretávam s názorom, že pes canisterapeut MUSÍ zvládať štuchanie, prípadne stúpnutia na chvost a na bolesť nesmie reagovať. Na psov sa tu kladú naozaj extrémne vysoké nároky, ktoré často hraničia s týraním psov. Canisterapeutický pes nie je plyšák, ktorého vypustíte medzi klientov, nech si s ním robia, čo chcú. Jednou z povinností psovoda je ochrániť svojho psa pred takýmito nežiaducimi situáciami a zaisťovať mu welfare zvierat (tzv. dobrá pohoda), ktorá v sebe mimo iného zahŕňa aj slobodu od stresu a bolesti.
Samozrejme počas terapií môže prísť k situáciám, kedy klient omylom stúpi psovi na chvost / packu ... na canisterapii sú nežiaduce psy, ktoré na takúto situáciu reagujú agresívne, ale je úplne normálne, keď sa myknú / zakňučia – dajú najavo svoju bolesť. Nie sú to predsa roboty.
Existuje na SK výcvik a čo je obsahom skúšok?
Na Slovensku sú rôzne kluby, občianske združenia a neziskovky, ktoré sa zaoberajú výcvikom canisterapeutických tímov. Keďže ich nezastrešuje jedna organizácia, je naozaj široký výber. Aj tu si však treba dať pozor na podvodníkov, ktorým zaplatíte, ale ničoho sa nedočkáte.
Keďže tu máme naozaj bohatý výber organizácií, ani skúšobný poriadok nie je jeden. Väčšinou ale v canisterapeutických skúškach ide o testovanie povahy a poslušnosti psa, čo je v canisterapii veľmi dôležité. Čo však mne na Slovensku chýba, je aj testovanie psovodov – canisterapeutov. Canisterapeutický tím tvorí pes a psovod, takže nie len pes by mal byť skúšaný a testovaný. To, že si pes vie na diaľku sadnúť a ľahnúť, vie štekať na povel, vydrží chodiť pol hodinu ukážkovo pri nohe, je nanič ak psovod nevie ako to môže využiť pri terapiách. Takisto je zbytočné, má pes 100% poslušnosť, ale psovod neviete citlivo komunikovať s klientmi alebo neviete ako ich zaujať.
Takisto to platí ale aj naopak. Môžete mať vyštudovanú špeciálnu pedagogiku, ale ak máte psa, ktorý vás má na háku, lebo s ním neviete robiť, nemôžete si dovoliť ísť niekam do ústavu.
Ešte by som dodala, že každý psovod (a nielen) canisterapeut by mal mať zvládnuté základy etológie - poznať správanie psa a mimo iného aj reč tela psa. Predišlo by sa tak mnohým vyhoreniam canisterapeutických psov a mnohým úrazom.
Čo Ťa na canisterapii zaujalo a prečo si sa rozhodla ju vykonávať?
Na tomto druhu terapie ma najviac oslovuje to, že psy vedia pomáhať tam, kde na to nestačia ľudia. Veľmi veľa klientom, ktorí sú dlhodobo v DSS, v domovoch dôchodcov, prípadne v detských domovoch chýba telesný kontakt – objatie, pohladenie. Toto im ošetrovatelia ani sociálni pracovníci nestíhajú alebo ani nemôžu dať. Klienti bývajú veľa krát osamelí, bez možnosti tešiť sa na niečo v budúcnosti. A potom je tu pes, ktorý príde ku každému bez rozdielu a nikoho nesúdi – je mu jedno, čo ste v minulosti urobili, ako vyzeráte, ako hovoríte, ako sa hýbete. Čaká od vás hru, pohladenie a dobrotky. Vídavam na vlastné oči ako sa ľudia zrazu rozhovoria, zaktivizujú... Keby som tam prišla bez psa, ani si ma nevšimnú – som len ďalší človek v poradí, čo ide okolo. Ale pes? To je niečo iné. Psík nám spraví prostredníka a my pomocou neho vieme ďalej pracovať s klientmi a motivovať ich.
Akou formou spolu s Rosi pracujete a akým klinetom sa venuješ?
Priebeh terapie so psom si vždy pripravujem dopredu, ale nakoniec som sa naučila aj tak sa riadiť podľa svojho psa a podľa klientov. Niekedy som mala pripravený zoznam relaxačných aktivít, ale klienti boli akurát v ten deň plní energie, tak som ho za pochodu upravila a najprv sme sa všetci vybláznili.
Forma terapie závisí od toho, či máme individuálnu alebo skupinovú terapiu, či ide o úvodnú hodinu, prípadne len o jednorazovú terapiu. Na úvode sa ale vždy všetci predstavíme, vysvetlím im ako pristupovať k Rosi (ale aj ku psíkom všeobecne) a potom nasleduje zoznámenie s Rosinkou. Keďže láska ide cez žalúdok J, rozdám im rôzne pochúťky a Rosi si od každého (kto chce) niečo zoberie. Potom už je program individuálny. Ale väčšinou striedam činnosti, ktoré si vyžadujú priamu aktivitu psa, s činnosťami, pri ktorých je pes len prítomný a napr. leží pri klientovi, zatiaľ čo klient pracuje. Základ našich terapií je ale dobrovoľnosť, takže sa aktívne zapája len ten, kto chce.
Zloženie našich klientov je naozaj rôznorodé, takže sa to nedá jednoznačne určiť. Ja s Rosi sa zameriavame hlavne na telesne znevýhodnených klientov, seniorov a školákov, pracujeme ale aj s mentálne znevýhodnenými klientmi, škôlkarmi, a pod.
Aké je časové trvanie jednej terapeutickej jednotky?
Je to individuálne. Ja som si zo začiatku určila 60 minút, ale neskôr som sa to naučila zase určovať podľa klientov a hlavne podľa psa. Občas sa mi stane, že chce Rosi robiť aj dve hodiny a spolu s klientmi sú takí vtiahnutí do terapie, že sa ich neodvažujem rušiť, ale niekedy úplne stačí 45 minút.
Aký prínos má canisterapia pre klienta?
Ako som spomínala, canisterapia má veľmi široký záber, ale konkrétne sa využíva na :
Zlepšenie jemnej a hrubej motoriky, koordinácie
Rozvíjanie kreativity a fantázie
Podporu sebavedomia
Ako podporná terapia pri liečbe fóbií, depresií, porúch príjmu potravy
Ako podporná terapia pri liečbe rôznych diagnóz (muskulárny dystrofici, detská mozgová obrna, autizmus, narušené komunikačné schopnosti...)
A mnoho ďalšieho.
Z akých zdrojov sa inšpiruješ a aké pomôcky používaš?
Ja som dosť profesionálne zdeformovaná, pretože vymýšľam canisterapeutické aktivity naozaj skoro z hocičoho. Pozriem sa vedľa seba a vidím deku – a BLIK – už vidím čo s ňou. Vidím špajle – BLIK – už mi napadne ako to zapojiť do terapie a čo všetko to bude rozvíjať. Keď idem po obchodoch (s výnimkou obchodov s oblečením a elektroniky) musím sa krotiť, aby som nezobrala všetko, čo by som vedela využiť.
Človek, ktorý ma takto naučil premýšľať (možno nevedomky, ale predsa) je Hana Böhmová, u ktorej som bola na svojom prvom canisterapeutickom seminári, a ktorá mi dala úplne iný pohľad na tento krásny druh terapie. Pomôcky používam naozaj rôzne. Buď ich kupujem alebo vyrábam, a mám nimi zapratanú celú jednu skriňu. Ide o takú všehochuť od fyzioterapeutických pomôcok, cez rôzne hry a hračky, až po ručne vyrábané aktivity.
Medzi moje zdroje patrí hlavne Pinterest a rôzne videá na youtube. Niektoré nemusia mať nič spoločné s canisterapiou, ale hodia mi nejakú myšlienku, podľa ktorej vymyslím ďalšiu aktivitu so psom. Ďalej sú to rôzne knihy, napríklad "Hry pro rozvoj psychomotoriky" (Lisa A. Kurtz) alebo "Muzikoterapie v praxi" (M. Gerlichová), tieto obsahujú v sebe výborné nápady, ktoré ja premením na aktivity so psom. Veľký zdroj mojich inšpirácií sú ale aj samotní klienti, pretože sa im snažím pripraviť hry a pomôcky na mieru, takže bez klientov by nebolo ani mojich terapii.
Venujete sa s Rosi aj niečomu inému okrem canisterapie?
Okrem canisterapie sa venujeme súťažne dogdancingu – teda tancu so psom. Keď tancujeme, sme na ploche len my dve a užívame si to. Pri canisterapii je to také skupinové, tam pracujeme spolu viacerí ľudia a ona, ale dogdancing, to je aktivita, ktorá patrí len nám dvom. Ďalej sa rekreačne venujeme dogfrisbee - aktivita s lietajúcim tanierom a obedience - teda vysokej školy poslušnosti.
Je rozdiel v canisterapii s deťmi a canisterapii so staršími ľudmi či seniormi?
Veľmi zásadný rozdiel nevidím. Jedine v tom, že seniori bývajú trošku viac obmedzení v niektorých pohybových aktivitách, a treba na nich hlasnejšie rozprávať, ale inak nie. Z aktivít sa tešia rovnako, takisto ako aj z kontaktu so psíkom. Seniorom trvá jednu/dve terapie, kým sa rozkukajú a začnú dávať najavo svoju radosť a svoj názor, ale potom to už ide. Rovnako ako s deťmi. Najlepšie je, keď sa konečne prestanú kontrolovať a spontánne počas terapií tlieskajú a smejú sa. To isté aj deti.
Môžu mať aj mamičky či príbuzdní chorých vlastného canisterapeutickeho psa doma? ak áno ako nato?
Samozrejme. Nie je žiadna podmienka, ktorá by určovala, že canisterapeutický pes musí vykonávať terapie len u cudzích ľudí. Ako som spomínala predtým, väčšina psov doma už vykonáva canisterapiu (živelnú) avšak pri vážnejších diagnózach je vhodné začať aj s riadenou.
Najlepšie je poradiť sa o tom priamo s odborníkom a s ním vybrať vhodného psa, absolvovať výcvik (ako pes, tak aj psovod), ktorý bude priamo stavaný na individuálne potreby klienta. Následne absolvovať preskúšanie a ak všetko dobre dopadne, tak sa pustiť do terapií. Avšak ani v tomto prípade nesmieme zabudnúť na to, že psík potrebuje svoj oddych a nesmieme ho zaťažovať 24 hodín denne a 7 dní v týždni.
Navštevuješ len inštitúcie ako DSS, ZPS, alebo pracuješ aj s klientami v domácnosti.
Navštevujeme klientov v domovoch a DSS, ale aj klientov v domácnosti. Vždy to je podľa dohody.
Máš nejaké negatívne skúsenosti s canisterapiou?
Nie veľa, ale pár sa ich nájde. Vždy ale išlo o chybu človeka. Videla som psov, ktorí boli nútení do kontaktu s ľuďmi. Klient sa napríklad rozhodne, že chce psíka objať (čo ale niektorým nemusí byť príjemné a ustúpia). A psovod psa zase pritiahol a držal ho, aby klient mohol psa objať. Nie je férovejšie naučiť klienta, že treba rešpektovať nielen ľudí, ale aj zvieratá? Alebo mu rovno na tom vysvetliť, že ani jemu sa možno nepáči, keď ho niekto potľapká zvrchu po hlave... a ukázať mu, čo je psíkovi príjemné.
Alebo situácia pri polohovaní – aktivita v canisterapii, počas ktorej psík leží pri klientovi (môžu byť prikrytí dekou, pri stlmenom svetle a v tichej miestnosti) a svojím teplom ho zohrieva, znižuje stres, tlak ... – pes dal svojmu psovodovi viackrát najavo, že už má dosť a chcel vstať a psovod ho tam napriek tomu držal. Psy nie sú hlúpe stvorenia a majú oveľa lepšiu senzitivitu ako my. Ak chcel vstať, určite na to mal dôvod, tak prečo ho do toho nútiť? To už canisterapia akosi stráca zmysel.
Máš konkrétnu skúsenosť keď canisterapia výrazne pomohla?
Zatiaľ najvýraznejšia skúsenosť nastala pri dospelej klientke s Detskou mozgovou obrnou, ktorá už vzdala všetky terapie. Nechcela cvičiť ani nijako riešiť svoj zdravotný stav, ale mala veľmi rada psov, tak sme začali s canisterapiou. Zo začiatku to bolo len o kŕmení a hladkaní, ale postupne, po konzultácii s fyzioterapeutkou, sme začali robiť rôzne cvičenia a hry na rozvoj jemnej motoriky. Približne po dvoch mesiacoch pravidelnej canisterapie sa klientke výrazne zlepšila motorika pravej ruky. Aporty, ktoré zo začiatku len púšťala z rúk, postupom času hádzala ďalej a ďalej. Zahrali sme si hru Psie aktivity, (ktorú sme spolu vyrábali) pričom si klientka sama presúvala figúrku a hádzala kockou. Okrem toho sa jej podstatne zvýšilo sebavedomie a schopnosť vyjadriť svoj názor, a z jej: „Mne je jedno, čo ideme robiť, vyber ty...“ sa stalo: „Tak ak si mám vybrať, mohli by sme ísť von s Rosinkou, čo povieš?“
Na záver čo má Rosi najradšej a akým spôsobom oddychuje?
Myslím si, že Rosi má najradšej život, pretože ten v sebe zahŕňa pamlsky, mäso, hry, hladkanie, prírodu, v ktorej môže behať, psov a ľudí, s ktorými sa môže hrať, a všetko mäkkučké, na čom môže ležať. Na terapie jej zásadne nosím vankúš, na ktorý si môže položiť hlavu, keď leží pri klientoch.
Kedže canisterapia patrí k najnáročnejším aktivitám, ktoré môžete so svojim psom robiť (pes tam pracuje s cudzími ľuďmi, často krát v hluku, všade sú nové pachy, psovod ho niekedy zabúda odmeňovať, lebo sa sústredí na klienta, klienti hovoria psovi povely nesprávne/s inou intonáciou..., je veľmi dôležité dopriať svojmu štvornohému parťákovi dostatočný relax. Väčšinou po každej terapii idem s Rosi na prechádzku, kde jej dám absolútne voľno, čo znamená, že ju nepovelujem, neoslovujem a nechám ju zrelaxovať sa čuchaním, behaním (ale nie aportovaním), prípadne hraním sa s inými psami. Prídeme domov, kde si pospí, a potom ideme zase von, kde trénujeme, aportujeme a hráme sa. Tá druhá časť, ktorá zahŕňa tréning a aport nie je nutná každý deň, ale tá oddychová jednoznačne. Taký profesionálny relax.
Spomenieš si na nejakú úsmevnú situáciu, ktorú si s Rosi zažila?
Mám jednu výbornú príhodu. Ako pes plemena border kólia, vie veľmi uprene zízať. Keď sme boli v Čechách na svadbe, spali sme v jednej izbe spolu s mamou, otcom a sestrou, z čoho mala zrejme veľký zážitok. Celú noc sa bavila tým, že chodila od jedného k druhému, položila si hlavu na posteľ priamo oproti tvári a zízala naňho, až kým sa nezobudil a nespravil: „Hiii....(preľaknutie)“ Vtedy si spokojne ľahla, počkala kým všetci znova zaspíme a vybrala si zase ďalšieho. Táto príhoda ma presvedčila, že Rosi má naozaj zmysel pre humor :-D
A na záver : Nezabúdajte prosím, že jediné čo pes počas terapie MUSÍ - je mať radosť.
Monike Ďakujeme za rozhovor
kontakt na Moniku: http://www.canisandjoy.eu/ facebook: https://www.facebook.com/canisjoy
© 2017, všetky práva vyhradené, tento článok podlieha autorským právam, šírenie je možné len s vedomím autora alebo redakcie infora@infora.sk
autor: Nataša Cvengrošová